Slovenskí „kolegovia“ rakúskeho adrenalínového nadšenca posúvajú hranice extrémnych športov.

Skáče a lieta vo vzduchu už niekoľko rokov, na svojom konte má viac ako 13 00 zoskokov, najviac sa mu páčilo nad dubajskou púšťou a najväčšia výška, na ktorú si trúfol, je 7 kilometrov. Vzduch je pre neho pracovné prostredie a aj preto sledoval rekordný zoskok Felixa Baumgartnera. SKYDIVER PETER NOVÁK.

Ako ste vnímali Felixov skok?
Postavil som ho minimálne na piedestál kozmonauta. Stačilo mu kúsok handry na sebe a pár šnúrok, ktoré mali, samozrejme, určitú kvalitu, aby sa bezpečne dostal na zem, je to  neuveriteľná vec. Má za sebou už viacero výkonov, ale toto bolo určite vrchol jeho kariéry.

Ak by ste mali akú-takú istotu, že ste dobre zabezpečený a že to vyjde, skočili by ste aj vy?
Túto istotu mu určite nikto nezaručil, bol skrátka ochotný podstúpiť  riziko, čo by som ja nebol. No neposudzoval by som to len z hľadiska odvahy, on sa o tú techniku aj sám zaujímal, inak by to určite nepodstúpil. Je za tým však toho veľmi veľa, okrem odvahy aj vedecké bádanie, príprava a, samozrejme, veľké peniaze. Joseph Kittinger mu pomáhal a je až neuveriteľné, že až po takom dlhom období bol prekonaný jeho rekord z roku 1960.

Máte za sebou viac ako 1 300 skokov, na akú výšku by ste si teda trúfli?
Môj najvyšší zoskok bol zo 7 a štvrť kilometra, išiel som do toho bez absolvovania pobytu v tlakovej komore, čo je potrebné na 8 kilometrov a viac, potom sa už  treba  počas voľného pádu aj nadýchnuť. Zatiaľ nemám vyššie ambície. Bežne pri 4 kilometroch trvá voľný pád šesťdesiat sekúnd, Felix letel štyri minúty, to si ani neviem predstaviť.

Nie je destinácia ako destinácia, platí to aj pri zoskokoch?
Skydiving je životný štýl a skydiver je tvor sťahovavý. Malá skupina ľudí, asi 200-tisíc ľudí na svete, cestuje po tzv. drop zónach, miestach, kde sa skáče a kde sa organizujú tieto zoskoky. Robia si značky na mape sveta a stretávajú sa tam s rôznymi ľuďmi. Zoskok v nejakej exotickej krajine má svoje čaro, byť vo výške 4 kilometre len v tričku, vystrčiť nohy von z lietadla a cítiť teplo. Je tiež skvelé skákať nad morom alebo oceánom. Mne sa páčilo v Dubaji, kde som bol pred pár mesiacmi. V Marine bola vtedy nová drop zóna, o ktorej sa hovorí, že je najúžasnejšia na svete. Lietať tam a vyskakovať nad palmou, ktorá je  vytvorená z piesku, cítiť to teplo, bolo  skvelé.

Prečo ste vlastne začali skákať?
Na prvý zoskok ma nahovoril brat, a povedal som si,  prečo nie? Ale dnes už medzi svojimi žiakmi mám ľudí, ktorí vyslovene túžia po tom vyskúšať si to a zažiť pocit voľného pádu. No sú aj takí, ktorí si len potrebujú niečo dokázať, chcú vedieť, ako sa zachovajú v tejto situácii, a či to vôbec zvládnu. A aj od toho závisí, či v tom budú pokračovať.

Neleteli ste síce z takej výšky a tak dlho ako Baumgartner, ale aký pocit má človek pri  voľnom páde?
U mňa je to trocha zvláštne, väčšina mojich skokov je pracovných, mám na starosti žiaka, ktorého ešte musím držať alebo robíme rôzne koučované zoskoky s tímom. To, že som vo vzduchu, si ani neuvedomujem, je to ako keď skočíte do vody, plávate a neriešite to. Ja som vo vzduchu ako vo svojom pracovnom priestore, kde mám niečo urobiť.

Nikdy ste nezažívali pri tom pocit voľnosti a adrenalínu?
V začiatkoch každého skydivera sú to práve tieto pocity, pre ktoré sa vracia a ktoré sa snažím dopriať aj ostatným ľuďo