Skáče a lieta vo vzduchu už niekoľko rokov, na svojom konte má viac ako 13 00 zoskokov, najviac sa mu páčilo nad dubajskou púšťou a najväčšia výška, na ktorú si trúfol, je 7 kilometrov. Vzduch je pre neho pracovné prostredie a aj preto sledoval rekordný zoskok Felixa Baumgartnera. SKYDIVER PETER NOVÁK.

Nie je destinácia ako destinácia, platí to aj pri zoskokoch?
Skydiving je životný štýl a skydiver je tvor sťahovavý. Malá skupina ľudí, asi 200-tisíc ľudí na svete, cestuje po tzv. drop zónach, miestach, kde sa skáče a kde sa organizujú tieto zoskoky. Robia si značky na mape sveta a stretávajú sa tam s rôznymi ľuďmi. Zoskok v nejakej exotickej krajine má svoje čaro, byť vo výške 4 kilometre len v tričku, vystrčiť nohy von z lietadla a cítiť teplo. Je tiež skvelé skákať nad morom alebo oceánom. Mne sa páčilo v Dubaji, kde som bol pred pár mesiacmi. V Marine bola vtedy nová drop zóna, o ktorej sa hovorí, že je najúžasnejšia na svete. Lietať tam a vyskakovať nad palmou, ktorá je  vytvorená z piesku, cítiť to teplo, bolo  skvelé.

Prečo ste vlastne začali skákať?
Na prvý zoskok ma nahovoril brat, a povedal som si,  prečo nie? Ale dnes už medzi svojimi žiakmi mám ľudí, ktorí vyslovene túžia po tom vyskúšať si to a zažiť pocit voľného pádu. No sú aj takí, ktorí si len potrebujú niečo dokázať, chcú vedieť, ako sa zachovajú v tejto situácii, a či to vôbec zvládnu. A aj od toho závisí, či v tom budú pokračovať.

Neleteli ste síce z takej výšky a tak dlho ako Baumgartner, ale aký pocit má človek pri  voľnom páde?
U mňa je to trocha zvláštne, väčšina mojich skokov je pracovných, mám na starosti žiaka, ktorého ešte musím držať alebo robíme rôzne koučované zoskoky s tímom. To, že som vo vzduchu, si ani neuvedomujem, je to ako keď skočíte do vody, plávate a neriešite to. Ja som vo vzduchu ako vo svojom pracovnom priestore, kde mám niečo urobiť.

Nikdy ste nezažívali pri tom pocit voľnosti a adrenalínu?
V začiatkoch každého skydivera sú to práve tieto pocity, pre ktoré sa vracia a ktoré sa snažím dopriať aj ostatným ľuďom. V tom je práve  zábava, vo vzduchu sa dá stúpať, ísť dozadu, dopredu, na bok, zastaviť, chytiť sa nejakej zostavy, ktorú treba celé hodiny pripravovať na zemi. Ak to potom  hore vyjde, je to neuveriteľné, a vtedy mám takéto pocity, no takýchto zoskokov už nie je veľa.

Aké sú predpoklady na to, aby mohol ísť človek s vami do lietadla a skočiť?
Zdravotnú spôsobilosť posúdi lekár, my si všímame iné kritériá, a doteraz sme si s kolegom Marekom mysleli, že vieme naučiť skákať a lietať vo vzduchu aj dvere. No nedávno sme jedného klienta museli odmietnuť. Subjektívne sme usúdili, že ten človek na to mentálne nemá. A tak sme naše tvrdenie, že skákanie je pre každého,  prehodnotili. Nie je pre každého, ale ak je človek zdravotne v poriadku, je pre 95 percent ľudí.

Čo okrem adrenalínu dáva skákanie?
Jedna vec je skočiť a druhá pravidelne skákať. Vytvorili sme si pojem rekreační skydiveri s hranicou minimálne 50 zoskokov ročne, vtedy je menšie riziko, že sa niečo stane, je tam akási zručnosť a istota. Je to predovšetkým o zodpovednosti, k sebe a k ostatným, ktorí sa nachádzajú v tom priestore. Ak sa ľudia hore na niečom dohodnú a niekto to nedodrží, nie je to dobre a na takýchto ľudí potom upozorňujem aj ostatných.

Akí ľudia najčastejšie s vami skáču? Je o to veľký záujem?
Nedá sa povedať, či je veľký alebo malý záujem, veľké rezervy sú v marketingu a v popularizácii. No ľudia, ktorí chodia, sú zaujímaví. Prekvapilo by vás, z akých okruhov ľudí vznikajú skydiveri. Máme, samozrejme, veľa študentov, na Morave som sa stretával aj so 60-ročným stavebný robotníkom, ktorý pravidelne skáče, ale veľa ich je aj z radov obchodníkov s IT technológiami či majiteľov rôznych firiem.

S čím prichádzajú?
Niektorí si povedia, že hranie golfu už nie je in, tak budú skydiveri a urobia si licenciu na lietadlo, no to nie sú tie pravé pohnútky. Pre niektorých je to určitá forma začlenenia sa do úplne iného kolektívu, ako si zvyknutí, robia to pre relax a niektorí len prídu, aby si niečo dokázali a zistia, že im to dá silu na  iné činností. No takí vydržia krátko.
Na svojom konte máte niekoľko svetových cien a slovenských rekordov, to vám nepomáha popularizovať viac tento šport?
Áno, ale to by fungovalo vtedy, keby nás bolo toľko, ako v hokejovej alebo futbalovej lige a boli by sme top tím, na ktorý sa chodia pozerať davy ľudí. V našom prípade je to skôr vec cti, financujeme si to sami, aj keď sa pripravujeme na súťaže,  je to slabo dotované. Ale aspoň naši študenti vedia, že im dávame to najlepšie.

Máte určenú hranicu od 15 do 99 rokov, dokedy chcete skákať vy?
Máme dokonca dvoch žiakov, ktorí majú päťdesiat a užívajú si to, pomalšie, ale o to s väčším zmyslom pre zodpovednosť. Niektorí už skáču aj na iných letiskách a užívajú si život. Pokiaľ mi to zdravie dovolí, bude ma to baviť a budem to mať komu odovzdávať, budem skákať a lietať ďalej.