Veronica Basty a jej AFF

Nie je to skok do nikam, nie je to do prázdna. VZDUCH JE OSOBNOSŤ. Nádych, ten prvý počas voľného pádu, a ty vnímaš ako ti jeho sviežosť prechádza nosom, napĺňa pľúca a postupne nechávaš každý kúsok svojho tela až po končeky prstov ohromovať jeho silou. Zaplavuje ťa ľahkosť bytia podobná, ako keď sa vznášaš vo vode, a každým ďalším nádychom je tento pocit silnejší a ty sa cítiš čoraz ľahšie a ľahšie… pritom padáš.
Obrovský priestor, žiadna podlaha pre tvoje nohy, a predsa môžeš stáť. Nie je sa o čo oprieť, ani o čo sa zachytiť, a predsa sa držíš. Pri prvom zoznámení s veličenstvom Vzduch by ťa tá neohraničená sloboda v oblakoch mohla až vydesiť, ale ak raz okúsiš jeho charakter, budeš sa chcieť stretnúť znova a spoznať ho lepšie. A znova. Znova…
Vzniká vzťah, kde si navzájom okresávate hrany, nabúra sa ti až nepríjemne pod tvoju škrupinu, donúti ťa vedieť o sebe viac, možno aj to, čo si o sebe najprv vedieť nikdy nechcel… Posúva ti vlastné hranice a pritom ťa neustále vyzýva k pokore. Protirečí si, hrá sa s tebou, a ty sa vieš, čoraz lepšie hrať s ním, ale aby si ho pochopil poriadne, vždy si musíš vedieť v sebe nastaviť zrkadlo. A to je on. To si ty. To je zoskok. Moment hodný špeciálnej lásky.
Ak stiahneš okno v aute na diaľnici počuješ ho, a ten istý zvuk počuješ počas pádu spoza helmy vo svojich ušiach. Ak vystrčíš na diaľnici ruku z okna, cítiš ako ti obmýva prsty, cítiš jeho energiu a silu, ktorou sa ti opiera do ruky, a to isté cítiš, keď padáš, len na celom svojom tele. Tak sa zapri. Vychutnaj si to. Naplno. Teraz!
Hľadíš do očí svojim priateľom, čistá hlava, si ,,sám na seba“, ale zároveň nie si sám, pretože sú okolo… smejete sa obklopení modrým nebom a vatovými obláčikmi rôznych tvarov, zatiaľ, čo na líci ťa hreje teplo slnka. V tejto chvíli si pripadáš najslobodnejšie.
Neskôr si však uvedomíš, že sloboda nespočívala v tom priestore, kde ťa po určitú dobu nič neobmedzuje, ale v mysli. Zrazu bolo tak jednoduché byť ,,tu a teraz“, pretože nič iné v tom okamihu nedokáže pre teba ani existovať. Nič nie je podstatné, len ty a ten moment, len ty a tieto okolnosti, nech by boli akékoľvek …skutočne akékoľvek. Vždy budú len oni, ty a nič viac.
Ďalší moment hodný špeciálnej lásky je tesne po otvorení padáku. Tu si už sám. Nemáš sa komu pozrieť do očí, a len tak uprostred nekončiacej oblohy visíš na šnúrach pod ,,plachtou“ ako taká maličká postavička, ihla v kope sena. Potom sa poobzeráš okolo a sám sebe pripadáš vzácny, keď vidíš akého zázraku si súčasťou. Dokonalosť príjemnej samoty, vnútorný pokoj a istota, že všetko je tak ako má byť, ticho… Niekedy naozaj od toľkého povznesenia až plačem šťastím. Chce sa mi kričať…. a môžem. Konečne po celej prispatej zime sa vo mne rozprudzuje poriadny život a v žilách mi bubnuje krv.
Najbezpečnejšie sa cítim vo svojej hlave, ale skydivng a lietanie má pre mňa k tomuto pocitu pekelne blízko. Nepotrebujem adrenalín, chcem sa len kochať ako vták.
Nikdy nezabudnem na to, ako som si v lete 2011 začala robiť výcvik voľného pádu a po celom víkende strávenom na letisku som nastúpila do auta. Milujem šoférovať, ale zistiť pri prvej zátačke, že auto sa nenahýňa dole v smere akom odbáčam bol dosť šok.
Predstavte si, že celý život umývate riady, potom vám požičajú umývačku riadu, z ničoho nič vám ju vezmú a vy máte opäť umývať ručne ? Och, aká som podvedená. Na lepšie sa rýchlo zvyká. V nemom úžase som pozorovala autá na diaľnici predo mnou a zmätene si premeriavala asfalt a kolesá… zem a zase kolesá… kolesá zem. Kde mám tú ďalšiu os v priestore ? No, a opäť som sa iba smiala, a smiala…
,,Aký je to pocit skočiť len tak do prázdna ? Do oblakov ? Nemôcť sa dotknúť ničoho pevného… Padať! Aké to je… ? Aké to je lietať vzduchom ?“ Pýtate sa ma tie isté otázky aké som si kládla kedysi ja, fascinovaná plachtením vtákov po vetre, lietadlami a fotkami skydiverov na internete. No, ale ja už nemusím… ja poznám svoju odpoveď
Veronica Basty